Hodnocení: bídaucházejícíjde topěknévynikající
Loading...

Ján Vasilko: Absurdné konštrukcie Strany železných, Mladá Slovenská maľba

Sdílejte článek ...Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on Twitter

Mladý maliar Ján Vasilko, žijúci v Košiciach, pracuje s postgeometrickým jazykom maľby, ktorej jedným zo znakov sú čisté plochy elementárnych tvarov ich redukcia avšak v podobe rozhrania medzi abstrakciou a figuratívnosťou. Jeho maľba je konštrukčná, je projekciou obrazovej architektúry, kedy na plátna projektuje vlastné imaginatívne stavby od stredovekých templárskych hradov, cez športoviská až po corbusierovské vily. V tomto architektonickom rámci,  na plochom priestore inscenuje čudné stretnutia mechanizmov a strojov, ktoré sú ikonografickými znakmi dadaizmu, kde sa sila stroja je prirovnávaná ku kreatívnej sile umelca alebo kde človek-stroj je postavou vynálezcu (Hőch, Hausmann, Grosz). Veľkú časť inšpirácie čerpá Vasilko z „grotesky, absurdity, čierneho humoru, absurdnej drámy a existencializmu“. Samotné predmety ako duchampov sušič fliaš, francúzsky kľúč, „pasúce sa“  kombajny, motorová píla, hokejista, či „pochované “hokejové kluby, lopaty, bagrové lyžice, vysávače, jednooké kamery a rôzne súčiastky (Posledná rekapitulácia; Atentát; Samovražda vysávača, všetky 2005) vytárajú inscenované zlúčeniny absurdnej hry. Predstavuje sa tu výstup pluhov, obilného klasu, štvorhranného kľúču, znaku VSŽ, hokejky, motorovej píly, či kríženca: lietadlo – kombajn (Kentaur, 2005; Zátišie s bustou kombajnu a obilným klasom, 2007; Utopia, 2005). Vedúcimi tohto prestavenia sa aristokraticky týčia hybridné totemy, ukrižovaní hrdinovia, železné idoly s kolesovými očami (Duch, 2005; Stretnutie, 2008; Industriálny svätec, 2008). Kombinatorikou uvedených prvkov vznikajú rozmanitý mašinoidi, osobitá „MAŠ-IKONA“ (ikona strojov) v zmysle sakrálnom, mediálnom i počítačovom a odkazuje tak k určitým kódom spoločnosti.

V roku 2006 Vasilko maľuje sériu šedivých malieb pod názvom Štúdie pre utopickú vežu I-X. Tu sa objavujú mohutné vežovité konštrukcie, vypreparované architektonické kostry. Pričom nie je celkom zrejmé, či ide o monumenty budúcnosti, alebo o pozostatky industriálnych vrakov utopických vízií. Tieto jednoaktovky veží sú aj autorovou poctou šedej farbe v rámci čierno-bielej duality. Ako sám uvádza, považuje ju za najkrajšiu farbu na svete, lebo „je hrdá, dôstojná, nenásilná a sebavedomá… pokojne stojí v pozadí a vznešene čaká na divákov záujem.“

Od roku 2007 sa autor sústreďuje na zobrazovanie veľkých geometrických foriem na čistých neutrálnych plochách, ktoré pripomínajú technický svet nástrojov, súčiastok a fragmentov strojov zo 60-tych rokov (Lights, 2007; Vila R; Súčiastka VII, oba 2008). Vasilko sa tak stáva maliarom industriálnych vedút, plánovačom ideálnych miest a aglomerácií, fiktívnych múzeí súčasného umenia, mestských interiérov a maliarskych ateliérov (Future citadel, 2007; Návrh na múzeum súčasného umenia pre rok 2013 v Košiciach, verzia I-XX, 2009; Socha v horách I-III, 2008; Zátišie v ateliéri, 2007).

Na formovanie takéhoto osobitého umeleckého slovníka mali vplyv Vasilkove osobné spomienky z jeho rodinného zázemia; krása kombajnov a traktorov, JRD žatvy na Zemplíne, štvorhranný kľúč deda mechanika, otcova zbierka starých športových časopisov, očarovanie hutníckym kombinátom VSŽ, košické sídliská, či členstvo v umeleckej skupine  Strana železných. Zároveň to bola aj silná výtvarná lekcia a inšpirácia: gotická tabuľová maľba, Chiricovská metafyzika, ruský konštruktivizmus, spomenuté dada – stroje Francisa Picabiu, Malevičov štvorec, redukcie Gerwalda Rockenschauba aj asketické plátna jeho učitela Adama Szentpéteryho.

 

Miesto výstavy: Galéria mesta Bratislavy, Pálffyho palác, Panská 19 , Bratislava

Trvanie výstavy 21. 2. 2013 – 7. 4. 2013

Kurátor: Vladimír Beskid

Lukáš Kovačik

som študent Fakulty umění Ostravské univerzity v ateliéru MalbaDvě pod vedením Františka Kowolowského.

More Posts