Hodnocení: bídaucházejícíjde topěknévynikající
Loading...

To, čo mi je vlastné. Výstava Vnitřní okruh v současné české fotografii

V Galérii hlavného mesta Prahy, v Mestskej knižnici máte možnosť už od polovice mája až do 18. 8. 2013 vidieť rozsiahlu výstavu fotografií s názvom Vnitřní okruh v současné české fotografii. Voľne tak nadväzuje na výstavu Česká fotografie 20. století, ktorá bola uvedená kurátormi Vladimírem Birgusem a Janem Mlčochem pred ôsmimi rokmi v Prahe a pred štyrmi rokmi v nemeckom Bonne.  Výstava neskôr poputuje aj do Bratislavy do Domu Umenia v rámci Mesiaca fotografie (november 2013) a v budúcom roku ju budete môcť vidieť v Olomouci v Múzeu umenia (máj – september 2014). Výstava podľa slov kurátora nechce byť koncipovaná iba ako dejinno-retrospektívny prehľad tendenčných prúdov vo fotografii, autorov a diel, ale naopak má byť poňatá koncepčne v zmysle autorského hľadania autoreflexie, sebaskúmania,  zachytávania svojho intímneho priestoru. Umelci nám predstavujú fotografie svojich partnerov, rodiny, detí, svojich blízkych či iných ľudí zo svojho okolia, rozmanité veci a myšlienky, ktoré sú na jednej strane poňaté pravdivo a autenticky vo forme dokumentu alebo sú postavené na fikcii a alternácii so skrytým významom výtvarného presahu. Na nahliadnutie a odkrytie tohto významu niektorí autori divákovi vysvetľujú, komentujú alebo ho aj mystifikujú doplňujúcim autorským textom.

Dita Pepe, z cyklu Autoportréty s rodinami - Patrik, 2007, foto: Lukáš Kovačik

Dita Pepe, z cyklu Autoportréty s rodinami – Patrik, 2007

Na výstave je zastúpených (až) okolo päťdesiat autorov, či už renomovaných a skúsených fotografov a umelcov (Ivan Pinkava, Milena Dopitová, Jiří David, Dita Pepe, Zdeněk Lhoták, Lenka Klodová…), ale aj čerství absolventi a študenti z rôznych vysokých umeleckých škôl. Prevažne sa jedná o fotografie, ktoré sú inštalované na stenách Mestskej knižnice ako klasický závesný obraz, časť exponátov je vo forme priestorových inštalácii (cyklus intímnych záberov manželky od Jiŕího Davida, súbor fiktívnych rodinných portrétov z komunistickej éry od Anny Gutovej a Gabriela Fragnera či súbor Moji nejbližší od Jiřího Siguta). Na výstave sa objavujú lightboxy súboru Opravdu Lenky Klodovej, aj videoprojekcia manwomanunfinished vzájomných portrétov partnerskej dvojice Aleksandry Vajd & Hynka Alt. Libuše Jarcovjáková tu prezentuje svoj silný fotografický dokument Máma, nafotený mobilom, ktorý vznikal počas dvoch rokov. Zachytáva ním svoju mamu, jej zdravotný stav, ktorý sa raz zlepšuje, raz zhoršuje. Odzrkadľuje tak pocity starého chorého človeka. Z fotografií je cítiť aj ich silný vzájomný vzťah a puto a jeho vývoj v čase. Jemné a poetické fotografie Michaely Čejkové pojednávajú o odlišnosti výkladu a pochopenia sveta detskými očami na základe podobnosti. Zobrazuje svoje retrospektívne chápanie českých prísloví a riekaniek v dobe, keď bola ešte dievčatko. Tomáš Třeštík svojím denníkovým súborom z rokov 2002-12, v ktorom má každá fotka vypálený dátum, dáva divákovi možnosť predstavovať si istý príbeh a ponárať sa do minulosť tu a teraz resp. tu a vtedy – autorovej alebo tej svojej, čo sa asi tak mohlo vtedy deň udiať? Na tému alternatívnej reality a možných prítomností – budúcností reaguje svojim súborom Autoportréty s rodinami Dita Pepe, kedy seba samú umiestňuje a štylizuje do rôznych prostredí od rómskej osady až po „buržoáznu“ rodinu, od chatky v lese po panelák.  Predstavuje nám tak rôzne typy a triedy ľudí a dáva najavo, že človek sa dokáže alebo by sa dokázal, hypoteticky, prispôsobiť akémukoľvek prostrediu. Fakt verzus fikcia sa objavuje aj v tvorbe Barbory a Radima Žůrkových. Na trojportrétoch je vždy zaznamenaná ženská časť, ďalej rôzni muži a uprostred imaginárne dieťa vzniknuté počítačovým spojením tvárí oboch „rodičov“.

Libuše Jarcovjáková, z cyklu Máma, 2010-2012, foto: Lukáš Kovačik

Libuše Jarcovjáková, z cyklu Máma, 2010-2012

Výstava má vysokú návštevnosť a veľmi dobré ohlasy či už u divákov, alebo v kritike, aj napriek niektorým zlým recenziám, ktoré tvrdia šmahom ruky, že je zlá a nemá žiadny názor bez uceleného vyjadrenia, čo je podľa mňa až príliš odvážny názor nato, aby sa mohol stať objektívnou pravdou. Pri zoskupení toľkých fotografií, resp. vystavujúcich, aj keď sa každému autorovi venuje značný priestor, hrozí riziko rozpadnutia pôvodného zámeru a pri takom mohutnom estetickom vnímaní, kedy diela idú očami i myšlienkami ako na „bežiacom páse“, môže nastať skôr konečné vyčerpanie ako hlbšie ponorenie sa do výpovede „vnútorného okruhu“ autorovej intimity a sebareflexie,  ktoré sú na tejto výstave signifikantné. Keďže pôvodne by nemalo ísť len o akúsi spätnú zhrňujúcu prehliadku diel uplynulých rokov, no popri takom veľkom počte vystavujúcich autorov  sa ňou vlastne stala. Očakával by som väčšiu selekciu. Menej je niekedy viac, ale budiš. Na druhej strane táto výstava dáva možnosť ukázať rôznorodosť a bohatosť výtvarných prístupov a otvoriť tak diskusiu na tému intimity a autorovho súkromia, jeho subjektívneho sveta v médiu súčasnej fotografie.

Vystavujúci  autori:

Barbora Bálková, Pavel Baňka, Lenka Bláhová, Veronika Štrek Bromová, Radek Brousil, Michaela Čejková, Jiří David, Milena Dopitová, Libor Fojtík, Anna Gutová &  Gabriel Fragner, Sylva Francová, Jiří Hanke, Jiřina Hankeová, Jolana Havelková, Libuše Jarcovjáková, Jakub Jurdič, Tereza Kabůrková, Lenka Klodová, Vendula Knopová, Jaroslav Kocián, Gabriela Kolčavová, Juliana Křížová & Jakub Vlček, Barbora Kuklíková, Zdeněk Lhoták, Petra Malá Miller, Pavel Mára, Silvie Milková, Vladimír Kiva Novotný, Pavla Ortová, Dita Pepe, Ivan Pinkava, Václav Podestát, Daniel Poláček, Johana Pošová, Míla Preslová, Vojtěch V. Sláma, Michaela Spurná, Petra Steinerová, Jiří Šigut, Julie Štybnarová, Tomáš Třeštík, Alexandra Vajd & Hynek Alt,  Magda Veselá, Petr Willert, Žaneta Zmudová, Barbora & Radim Žůrkovi.

miesto: Praha, Galerie hlavního města Prahy – Městská knihovna

čas trvania výstavy: 15. 5. 2013 – 18. 8. 2013

kurátor: Vladimír Birgus

foto: www.kuklikova.cz

Lukáš Kovačik

som študent Fakulty umění Ostravské univerzity v ateliéru MalbaDvě pod vedením Františka Kowolowského.

More Posts