Geometrické posúvače Viktora Hulíka na výstave Ars Geometrica (-1993+)

Výstava Ars Geometrica (-1993+), ešte potrvá do 24.2.2013 v Galérií Z, na Ventúrskej ulici č. 9 v Bratislave, kde sú vystavené diela autora vytvorené pred rokom 1993; druhá časť výstavy s dielami od roku 1993 až po súčasnosť je prezentovaná v ten istý deň na druhom poschodí v Dome umenia, na Námestí SNP 12, taktiež v Bratislave, ktorá mapuje postupný  vývoj  tvorby Hulíka. Zameriava sa na kontext videnia a uchopenia vlastného autorského systému, ktorého témou i formou vyjadrenia je čistá geometrická abstrakcia v polohách op-artu a kinetizmu. Výstava odkrýva logiku vývoja, kedy jedna etapa už v sebe predstavuje potenciál ďalšej a jedno dielo predznamenáva a otvára cestu druhému; cestu, na ktorej svoj rukopis postupne transformuje na univerzálny a popritom svoj vlastný individualizuje. Geometria je svetom základných  tvarov a i vzťahov a ich dôkladné pozorovanie z rôzneho uhla pohľadu, štrukturáciou prvkov v priestore s dôrazom na presnosť, precíznosť, stručnosť, hru, kombinatoriku a dynamiku. Geometria je pôda na blokovanie citov, vyžaduje si koncentráciu a jasnú koncepciu, vecnú výpoveď. V tejto súvislosti Hulík s duchom prieskumníka preveruje aritmetický rad možností výtvarného zhodnotenia aktuálneho  problému. Vo výrazovom registri má určujúce konštanty, ktoré významovo nemajú poradie, ale jedna podmieňuje druhú, pôsobia súčasne a synteticky.

Príznačná je priestorovosť. Hulík je školením maliar, ale plocha ho podnecuje k tomu, aby z nej vystupoval do priestoru. Tendencia je zjavná  už vo fotografiách zo začiatku 80. rokov, kedy pokračuje plastickými reliéfmi v Projekciách, v Posúvačoch expanduje nielen do priestoru, ale aj z formátu. A  Colštok je už samostatný priestorový objekt. Zhodnotením možností systému skladacieho metra ho nasledujú  ďalšie Geo-posúvače, Stély…  Samostojace  trojdimenzionálne objekty predstavujú priestorové zavŕšenie a zhodnotenie vývojového radu témy riešenej v grafikách a v závesných objektoch. Trojrozmernosť v sofistikovanejších  väzbách je v jeho kompozíciách spravidla opretá o konštantu postupného, fázovitého pohybu. Pohyb predstavuje zmenu. V zásade vychádza z plochy,  štvorca alebo kruhu. Zo začiatočnej uzavretej polohy obrazu-objektu sa v rôznych fázach otvárania objavujú nové kompozície, vizuálne a farebné relácie, inak organizovaný priestor a vzťahy medzi jednotlivými prvkami. Objekty variabilitou a mobilnosťou ponúkajú divákovi hru na vlastnú voľbu zostavy, formátu a koloritu diela v rozsahu od úvodného stavu k finálnej možnosti a späť. Ďalšou konštantou je mystifikácia, zneistenie, premenlivosť.  Hra má dva plány, kde je medzi nimi vložené napätie. Kompozícia vypadne – vytečie  z plochy a za ňou neostane nič len čierna plocha. Útvar zmení svoje zoskupenie, siluetu i farebnosť. Nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Hulík pracuje s prekvapivým vyústením, kde spojenie naberá atribúty hlavolamu, optického klamu nielen manuálneho ale i mentálneho. Premenlivosť a zneistenie je značkou stálosti Hulíkovho výtvarného názoru. Farba je v jeho ponímaní rovnocenný faktor, dôležitá  výrazová konštanta. Posilňuje kompozíciu, podporuje efekt pohybu, premenlivosti a mystifikácie. Koncept je založený na princípe kontrastu základných farieb, ktorý rozvíja v zhode s priestorovým charakterom diela v horizontálnych, vertikálnych, kruhových či diagonálnych líniách. Napriek tomu, že spravidla pracuje s redukovanou farebnou škálou a v súčasnosti ho zamestnáva inšpiratívna harmónia achromatických farieb čiernej, sivej a bielej. Vo všetkých médiách pracuje v sériách. Ich vývoj je priamo úmerný línii  myslenia, vrstvenia nápadu. Jeho ambíciou je nájsť v téme silné variácie výtvarných možností.

Lukáš Kovačik

som študent Fakulty umění Ostravské univerzity v ateliéru MalbaDvě pod vedením Františka Kowolowského.