Karel Malich – Medzi nebom a zemou

Retrospektívna výstava Karla Malicha, prebiehajúca v Jízdárne Pražského hradu, predstavuje okolo 300 plastík, drôtených objektov, reliéfov (Koridorov) a kresieb, pastelov vytvorených umelcom za posledných 50 rokov. Na realizácií tohto veľkého projektu okrem galeristu Zděnka Sklenáře spolupracovali taktiež historik umenia Tomáš Vlček a Malichov žiak Federico Díaz. Samotná inštalácia výstavy je veľmi premyslená a koncepčná, môžem povedať až do posledného detailu.  Hlavnou myšlienkou je životná cesta za svetlom, kde svetlo a jeho energetická podstata, predstavuje nerozlučnú spätosť s celým kozmom, našou existenciou a s osobným nahliadnutím na tento celok. No nejde tu len o inštaláciu projektu, samozrejme celá Malichova tvorba je prestúpená metafyzickým duchom. Od fyzična objektívnych fenoménov elementárnych štruktúr, sférických os, fragmentácie priestoru cez subjektívne ľudské skúsenosti a predstavy až k spojeniu  ja-príroda-vesmír-kozmos.

„Všemi tvary a všemi směry proudí energie, která destruuje, vytváří napětí, odvádí pozornost od tvarů a vlastně to, co je dané (stará kompozice jakoby, ale v ní ukrytá energie, která způsobuje vytvoření nových tvarů, nových napětí), v sobě ukrývá novou možnost, nový svět, který je mnohem bohatší a zdá se, že nevyčerpatelný.“ (Karel Malich, červenec-srpen 1972)

Inštalácia výstavy je postavená na symbolickom kontraste svetla a tieňa, kde začiatok cesty z temnoty, ľudského nevedomia, ktorá je navodená naviac zatemnením okien, čiernymi panelmi čiernym kobercom s čiernymi popiskami diel, sa „energia“ postupne presúva od čierneho priestoru cez šedivé rozpätie existencie až k osvieteniu, k bielemu svetlu vchádzajúceho do obrovského  kruhu, ktorý pôsobí ako portál medzi dimenziami a je zároveň „Priestorom pro natékaní ducha“(2012). Za ním je už iba tichá materializovaná vízia „Lidsko-kosmické soulože“ (1984-1988), levitujúca v silovom poli kruhovej bielej miestnosti. Je záznamom Malichovej predstavy o počiatku tvorenia, kde dochádza k splývaniu vnútorného s vonkajším, fyzického s duchovným. sformované do tvaru tryskajúceho svetelného prúdu v dutine ovulujúceho vajíčka.

„A tak se kruh pomalu uzavírá. Cítím, že jsem jednoznačně určen, to všechno kolem je uplné zoufalství. Čím dál se mi zdá, jako bych patřil k něčemu, co již není pravda. Ten zvláštní optimismus – víra v umění, a tím i v etiku jako by se pomalu vytrácela. Všichni chtějí jen žít. Víc nic. Přestávam si s mnoha lidmi rozumět. Smysl se vytrácí. Jde jen o holou existenci. Všichni jako by jen hledali záchranu v banalitě. A jsou štastni. Nemají ani čas si uvědomit, co se s nimi děje. Je to fofr. Všichni tu zem jenom pohnojíme. Snad takové doby již byly, ale bráním se tomu, že by to snad byl zákon Padá na mě hrůza. Zdá se mi, že zase přicházím k sobě. Přece jenom ta příroda je podivuhodná.“ (Karel Malich 2.4.1971)

V prvej časti výstavy sú prezentované plastiky a reliéfy, v ktorých Malich prepracovával geometrický poriadok a konštruktivistický jazyk. Tak vznikla séria Koridorov, v ktorých chladné kovové telesá hranatých či oválnych profilov prenikajú hmotou vzájomným pôsobením protichodných polí alebo koridory formuje tlak či sila. To naznačuje ďalšie umelcovo smerovanie k  otvoreniu objektu do voľného priestoru. Ďalší vývoj je viditeľný svojím poetickým vnímaním zeme ako miesta plného energických síl a pohybov.  Modely zo 70.rokov zobrazujú krajinu, stromy, plynúce mraky, sférické osi a prúdy (Červený mrak, 1971; Projekt Země-Vzduch, 1976). Od nich vedie cesta k materiálovo-energeticky  redukovaným nástenným plastikám (Krychle, 70.roky; Závěsná plastika 57, 2012) a materializovaným abstraktným objektom-kresbám vytváraných oceľovými líniami drôtov (Vznik mraků, 1972; Já a ten, jehož potkávám, 1976-1980; Nástěnná plastika 52, 2011).

Druhá časť výstavy je situovaná na balkón Jízdárrny. Na balkón sa dostanete iba tak, že budete musieť opustiť metaforické svetlo a zavŕšenie „púte“ a opäť prejsť do tmy. Má to znamenať pád človeka? … Tu sú vystavené početné kresby Malicha. Uhly, tempery, gvaše a najmä pastely zo 60.rokov až po súčasnosť. Tie sú charakteristické svojimi jasnými, hutnými farbami a poetickým pôsobením. Malich zobrazuje geometrické tvary, kruhy, línie,  ktoré na seba v intenciách jeho myslenia magneticky nadväzujú subtílnymi dráhami prúdov, symbolov prírodných útvarov a energií. (Za stolem, 1985; Světlo 1994; Lidskokosmické, 1996). Práce sú inštalované zhustene vedľa seba v radoch,a tak vytvárajú  prepojenie kresieb jednotlivín v celok- kruh. V tomto farebnom kruhu je možné počúvať čítané úryvky (číta Jiří Lábus) z prózy Karla Malicha Od tenkrát do teď tenkrát. Jedná sa o spomienky na rodný dom, na bezpečnú a miernu krajinu úpätia kamenického kopca, ktorý umelca od mladosti priťahoval a zjavoval sa mu. Popri samotných dielach Karla Malicha je na výstave jeho osobnosť priblížená dokumentom Martina Dostála nazvaný Prostě se to děje, ktorý vznikal postupne v rokoch 1998-2013.

Výstava potrvá do 8. 5. 2013

Jízdárna Pražského hradu, Praha

Lukáš Kovačik

som študent Fakulty umění Ostravské univerzity v ateliéru MalbaDvě pod vedením Františka Kowolowského.