Daniela Slávik: Láska je láska (úryvek z knihy)

Dve ženy. Dva životy. Jedna LÁSKA.
KONTROVERZNÁ téma, ktorá by nemusela byť kontroverznou. Keby sme boli tolerantní. K ľudom, ktorí si svoju sexuálnu orientáciu nevybrali. K ľudom, ktorí sa takí narodili.
Nie vždy dokážeme naplniť očakávania blízkych. Obzvlášť vtedy, keď nás spoločnosť označí ako iných… Kto by mal za nami stáť v dobrom aj v zlom? Tí, ktorí nás vychovali, alebo úplne cudzí ľudia, s ktorými nás spojila práve odlišnosť? Anabela ja mladá žena, ktorá okrem prílišných nárokov zo strany svojej neznesiteľnej šéfky musí nepriamo čeliť predsudkom a nepochopeniu. Zdá sa však, že nie je jediná…
Keď spoznáva Lenu, postupne prichádza na to, aký obrovský vplyv má spoločnosť na jedinca a rodinné zázemie svoje hranice.
Je ale možné donekonečna zapierať svoje túžby, sny a potreby? Svoje vlastné ja?

***

Keď večer Anabela zaspala, Lena ju jednou rukou hladila po jemných hnedých vláskoch a druhou prepínala talianske kanály. Televíziu však nevnímala, myslela na jej intímnu spoveď. Každý má vo svojom živote kapitolu, ktorú sa bojí čítať nahlas. Ana dnes našla odvahu. Kiežby bola ako ona, zaželala si Lena.
Aj ona túžila nájsť v sebe silu a prečítať nahlas kapitolu svojho života, o ktorej zatiaľ len mlčí. Vtom sa na nočnom stolíku rozžiaril telefón. Na displeji sa zjavilo len dobre známe E.
Nezdvihla.
Po chvíli jej pípla smska:
CHYBAS MI.
Zopár sekúnd sa dívala na displej, no potom mobil jednoducho vypla. V tomto svete nás rušiť nebudeš, pomyslela si. Vtom sa Anabela otočila na druhý bok a Lena za ňou. Zasunula ruku pod jej snehobielu nočnú košieľku, aby cítila každý jej pohyb a zavrela oči.

***
Po búrke vždy vyjde slnko. Doslova. Štíhle slnečné lúče rozmarne prenikajú do izby, Lena vedľa mňa ešte tuho spí a jej jemná vráska na čele ju zaklína do krásy. Ako ťa len ľúbim. Pohladím jej nahé ramená a prikryjem ich. Potom siahnem po knihe, čo leží na nočnom stolíku. Už ani neviem, kedy naposledy som čítala poéziu. Očami sa nenáhlo plazím po slovách, ktoré mi spôsobujú rozkoš v duši. Chystám sa obrátiť stránku, keď si všimnem, že Lena sa na mňa díva.
„Ako dlho si už hore?“
„Pár minút… len čítaj, bábika…čítaj nahlas.“
„Keby sa Luna usmiala,
podobala by sa ti,
pôsobíš rovnako
krásou, ktorá ničí… Pred správou od teba nie je
bezpečný ani deň.
Možno si chodíš po Afrike, ale myslíš na mňa.“
„Myslela som, že také už neexistujú.“
Jej rozospatý hlas so zamatovým podtónom sa mi dostáva pod kožu. Stačí jedno pohladenie, vytrhne mi knihu a verše vystriedajú bozky.
Zimomriavky.
Kdesi som čítala, že pre každé mesto existuje slovo, pre Paríž je to sex, pre New York kariéra. Neviem, aké slovo patrí Florencii, no odteraz navždy bude pre mňa Florencia zosobňovať intimitu. Dve zubné kefky objímajúce sa v kúpeľni, bozk na dobré ráno, Lenino zamatové milujem ťa, poextatická vôňa cigaretového dymu, ktorá už neznamená, že o chvíľku zmizne a všetky tie drobnosti, čo by som už mala vedieť. Že po prebudení sú jej kučierky strapaté, že miluje čiernu kávu a chvíľku ticha na čítanie novín pri raňajkách, že v šatníku nemá nič čierne, nenávidí dlhé rukávy a svoj mobil musí mať vždy pod kontrolou.
A ešte omnoho viac.
Na pár dní som to nebola len ja a Lena, boli sme to my. Naše spoločné prebúdzania, ranné milovania, nekonečné rozhovory, dlhé večere, dva lístky na operu, prechádzky po Ponte Vecchio, spoločné fotky, spoločné želania a hádzanie mincí do florentských fontán, modlitba v Santa Maria del Fiore, zmrzlina, pohár vína pri západe slnka a Kvetinový duet z Lakmé na dobrú noc.
Drobné spoločné radosti.

Knihu si můžete zakoupit například zde: http://www.martinus.cz/?uItem=266941

Jana Mišúnová

"Nikdy nejsi moc starý na to, abys mohl začít znovu snít nebo se vydat za dalším cílem." C.S. Lewis