Marina Abramović: Toto je budúcnosť

Performance Mariny Abramović (nar. 1946, Srbsko) prebývajú na myšlienke a problému času, trvania a procesu – od niekoľkých minút až po rozmedzie niekoľkých mesiacov. Vo fyzickom, ale najmä duševnom prežívaní svojho ja, svojej prítomnosti, reality, v posúvaní hraníc možností svojho tela a mysle. V minulosti, v sedemdesiatych rokoch, mali jej performance, ktoré robila  spoločne so svojim bývalom manželom a umelcom Ulayom (Uwe Laysiepen), charakter osobného rituálu a silného fyzického i psychického vyčerpania. Na druhej strane to bola forma meditácie a duchovného poznania (http://www.youtube.com/watch?v=iAIfLnQ26JY). Ako sama hovorí, boli  jeden celok, dve strany, veľké opozitum – „hlavným problémom v tomto vzťahu bolo to, čo robiť s egom oboch umelcov. Chcela som zistiť, ako odstrániť svoje ego, rovnako ako on; vytvoriť niečo ako hermafroditný stav bytia, ktoré sme nazvali smrť nášho ja“.

Marina je aktívna dodnes. Svoje performance posunula o krok ďalej, na intímnejšie skúmanie vzťahov medzi ľuďmi, medzi ňou a publikom. V roku 2010 skončila jej trojmesačná exhibícia The Artist is Present  v Muzeu moderného umenia v New Yorku (MoMA), po ktorom sa na čas vzdialila, musela sa takpovediac zotaviť. 716 hodín a 30 minút sedela nehybne, v dlhých šatách v múzejnom átriu, zdvíhajúc len zrak k spoločnému zdieľaniu jej pohľadu s divákom sediaci oproti. Bez slov, len hodiny pohľadov. O tejto veľkej exhibícií a jej bývalých performance či jej živote bol natočený aj dokument rovnakého názvu. „Preto bola táto performance taká úspešná – diváci dnes chcú byť súčasťou procesu, súčasťou diela. Cudzia skúsenosť nikoho nezmení. Môžete si prečítať fantastickú knihu, no keď ju zavriete, ste stále ten istý človek. Až keď čosi naozaj prežijete, tak to vo vás zostane,“ povedala pre New York Times.

Rozhodla sa preto, že vytvorí miesto, v ktorom sa budú spájať veda a umenie, rôzne druhy dlhotrvajúceho procesuálneho umenia tak, aby zážitok pretrval svojich divákov a očistil ich. Otvoriť ho chce na budúci rok v americkom Hudsone, kde kúpila primeranú budovu. Teraz však rozhodujú dni a peniaze.

V praxi bude návšteva jej inštitútu vyzerať zhruba takto: Najprv podpíšete zmluvu, ktorou sa zaviažete, že venujete svojich šesť hodín života. Potom odložíte telefón, hodinky aj peňaženku, oblečiete si biely plášť a na uši dostanete slúchadlá izolujúce vonkajšie ruchy. Sústredíte sa iba na seba. Na svoje prežívanie. V budove bude niekoľko miestností, ktorými postupne prejdete. V jednej z nich si napríklad môžete sadnúť oproti neznámemu človeku, podobne ako Abramović v átriu múzea a komunikovať s ním iba pohľadom. Bude tu aj knižnica, vedecká i meditačná miestnosť, záhrada, sála s kryštálmi, spirituálne miestnosti a mnohé iné. V hlavnej sále bude prebiehať program vytvorený vybranými umelcami – divadlo, opera, film, performance, akčné umenie. Pozri video a slová samotnej Mariny: http://vimeo.com/71082421

Dnes podľa Abramović nemáme čas na nič, aj keď ideme na výstavu, nemáme čas na jej skutočné vnímanie alebo už nie je preň miesto v našej  hlave, lebo sme zahltení množstvom iných myšlienok. „Ale ak mi dáte svojich šesť hodín, tak môžete zmeniť nielen spôsob, akým vnímate umenie, ale aj spôsob, akým prežívate svoj život“.  Jej idea „umeleckého welness“ je skutočnou výzvou. „Toto je budúcnosť“, hovorí Marina o svojom projekte.

Lukáš Kovačik

som študent Fakulty umění Ostravské univerzity v ateliéru MalbaDvě pod vedením Františka Kowolowského.