Milan Húževka v Čaji o páté

Milan Húževka, slovenský spisovatel, sběratel a upravovatel pověstí a pohádek, autor regionálních monografií a myslivecké literatúry, se narodil 5. září 1940 v Dohňanech-Zbore v okrese Púchov v rolnické rodině. Odmalička mu učarovaly písně, pohádky, pověsti a příběhy rodné Zbory i celé Púchovské doliny. Později se jejich sbírání začal věnoval systematicky a literárně je stvárňoval. V Čaji o páté prozradil, jaké byly jeho spisovatelské začátky.

Když jste byl žákem základní školy, měl jste ambice být spisovatelem?

Vyrastal som medzi deťmi, ktoré prežívali osud vidieckych detí naplnený už od prvých krôčikov povinnosťami, prácou. Vtedy deti na vidieku bol súčasťou života, v ktorom išlo o to, aby v rodine bolo dosť chleba, tepla a – detských hier. Pri týchto “povinnostiach” som nemal čas ani len myslieť na to, že sa raz stanem spisovateľom.

Ale stal jste se ním. Kdy jste pocítil potřebu něco někomu povyprávět, zachovat nějakou zkušenost a tradici?

Mal som šťastie, že som vyrastal na roľníckom dvore, kde sa chovalo veľa domácich zvierat, na poli sa pestovalo obilie a okopaniny, v lese sa pripravovalo drevo na zimné kúrenie. Pri tejto príležitosti som sa chtiac-nechtiac denne stretával s ľudovou tradíciou, piesňami a zvykmi vidieka. Denne som stretával naoko veľa obyčajných ľudí, ale oni boli vlastne výnimoční v tom, že v sebe prechovávali veľa toho, čo počuli, čo videli a čo zažili. Toto všetko bolo také pekné, že ma to veľmi zaujalo a už vtedy som si povedal, že by bola škoda, keby to s nimi odišlo do nenávratna. Možno aj preto som si obľúbil školský predmet slovenčinu, že sme na nej počas hodiny dostali za úlohu napísať slohovú prácu o tom, čo sa nám na našom dvore páči a čo nie. Vďaka tomu, že som mojich rozprávačov, či už z poľa alebo z lesa, pozorne vnímal, zapamätal som si krátke I dlhšie prózy, ktoré sa mi potom v slohovej úlohe podarilo porozprávať veľmi živo a farebne. V týchto dielkach som jedného dňa pocítil, že naukladaného materiálu je dosť na to, aby som s ním oboznámil svoje okolie a azda neskôr aj čitateľské publikum.

Kdy jste začal systematicky psát?

Bolo to na strednej škole, keď som svoje detstvo vymenil za adolescenciu. I tu som mal šťastie – stretol som na Poľnohospodárskej škole v Pruskom profesorov a profesorky slovenčiny, ktoré si všimli moju schopnosť súvisle slohovať, moju záľubu v ľudovej kultúre a histórii a čoraz častejšie nám zadávali na hodinách slovenského jazykaslohové úlohy, referáty z prečítaných kníh a rečnácke vystúpenia pri rôznych príležitostiach. Toto obdobie je obdobím, keď som do poznámkových zošitov začal ukladať prvé seriózne práce, ktoré som si odkladal, lebo som bol presvedčený, že sa mi raz zídu. Azda toto študentské obdobie bolo štartovacou plochou k prvým beletristickým rukopisom.

Kdy jste sestavil první rukopis?

Nebolo jednoduché nabrať odvahu ísť na trh s rukopisnou prvotinou. Na to som sa odváťil až v zrelom veku, keď už som sa dávno vrátil z vojenskej služby, založil si rodinu, postavil chalupu. Takto som si vytvoril akýsi duchovný azyl, podriadil som sa disciplíne kronikára a do poznámkového zošita som uložil prvé povesťové príbehy z môjho rodného kraja, teda zo Zbory I celej púchovskej doliny. Dôležitým momentom bolo urobiť aj odvážny krok . Ponúknuť rukopis vydavateľstvám. V roku 1973 som zaniesol rukopis knihy Žobrákov poklad (ja som sa cítil ako literárny žobrák a môj rukopis som považoval za poklad) do Mladých liet, vtedy vychyteného vydavateľstva vydávajúceho knižky pre deti a mládež.

Jaký byl první kontakt s vašimi editory?

Je potrebné povedať, že som v Mladých letách našiel nielen erudovaných, ale aj milých a ochotných redaktorov, ktorí ma hneď zobrali vážne a môj rukopis si preštudovali od A do Z. Istý druh požehnania mi bol udelený od literárneho vedca dr. Jána Poliaka, ktorý v ňom objavil originál, neodpočúvaný, ale úprimný a zaujímavý. Tento vzácny človek, dr. Poliak, dokonca o nejaký čas vycestoval i za mnou, aby so mnou budúce dielo bližšie prekonzultoval. Po tomto prvom kontakte s vydavateľom som pochopil, že spisovateľská činnosť nie je prechádzka ružovou záhradou, ale je to veľmi náročná činnosť, ktorú po vydaní knižného diela budú posudzovať tisícky čitateľov.

Byl jste opravdu vždy takhle zodpovědný?

Moja prvotina Žobrákov poklad vyšla v roku 1974. Pozitívne ovplyvnila moju chuť napísať ďalšie diela. Za tie tri dekády rokov som vydal viacero knižiek, rozprávkových, povesťových i monografických. Vo všetkých žánroch som sa správal zodpovedne, najmä vo vzťahu k mojim potenciálnym čitateľom a tešilo ma, že sú s mojou prácou spokojní. Presvedčoval som sa o tom na viacerých besedách s mládežou i dospelými, čo mi vždy dodávalo energiu k písaniu ďalších textov. Zo zbierania ľudovej slovesnosti, nielen v rodnom regióne, ale aj po celom Slovensku, son nazbieral peknú kôpku material, ktorý, ak mi zdravie dovolí, chcem ešte spracovávať aj počas môjho dôchodkového veku.

Knihy, které napsal Milan Húževka:

Knihy pověstí: Žobrákov poklad (1974), Hrobľa plná zlata (1975), Psí knieža: Púchovské povesti (1977), Čarokrásna Ruca (1979), Púchovské povesti (1980), Jeleň kráľovnej víl: Povesti z púchovských hôr (1984), Meč slepého rytiera (1986), Hajtman zo Zelenej hory (1994), Devana, nohyňa lovcov: výber z loveckých povestí (1998), Ríša čierneho peria (1999), Povesti spod Matúšových hradov (2001), Trenčianske povesti (2010), Vršatský černokňažník (2011)

Literatura faktu: Poľnohospodárska škola v Pruskom: 50 rokov (1999)

Odborná literatura: Poľovníctvo v okrese Považská Bystrica (1995), Ľudové kolárstvo v Púchovskej doline (2007), Karol Hološko: Hviezda výtvarného neba (2011)

Regionalistika: Storočnica organizovania ľudovej kultúry v Púchovskej doline (1995), Dohňany, Mostište, Zbora: 1471-1996 (1996), Hatné v histórií a súčasnosti (2001)

 Zdroj fotografie: spolokslovenskychspisovatelov.sk

Jana Mišúnová

"Nikdy nejsi moc starý na to, abys mohl začít znovu snít nebo se vydat za dalším cílem." C.S. Lewis