Môj rok na stáži v Kolumbii

Jana Meniarová – Môj rok na stáži v Kolumbii

Prečo som sa rozhodla ísť na prax?

Vybrala som si Kolumbiu, pretože to bolo niečo iné, niečo jedinečné oproti všetkým ľuďom, ktorých som poznala. Cieľ bol jasný – naučiť sa španielčinu a spoznať úplne inú kultúru. Mala som už čo-to pocestované a ani v životopise mi nechýbali skúsenosti, preto som sa rozhodla pre inú prax, než prax v mojom obore. Vyštudovala som síce podnikové hospodárstvo, rozhodla som sa však pre vzdelávaciu prax, konkrétne učiť angličtinu na základnej škole, s čím som už mala skúsenosti v ČR.

Svoje rozhodnutie neľutujem. Po pár mesiacoch sa dohovorím v pohode po španielsky, oproti neskutočne ťažkým začiatkom, keď som nedokázala zaujať pozornosť 6-ročných detí, pretože mi po anglicky nerozumeli ani slovo! Takisto kolumbijská pracovná kultúra (nielen) na školách sa veľmi líši od našej, čo znamenalo drsné začiatky a boj hodnôt. Vďaka tomu som sa naučila veľa o sebe samej, ujasnila som si čo a kde chcem v budúcnosti robiť a naopak, čo pre mňa nie je. Každý deň som sa učila niečo nové, spoznávala nových ľudí a miesta v Južnej Amerike, o akých sa bežnému našincovi ani nesníva!

Nič lepšie po skončení štúdia ako AIESEC prax si neviem predstaviť!

Čo bolo najlepšie na zemi, ktorú som navštívila?

Na Kolumbii je asi najlepšie to, aká je obrovská a koľko sa tam toho dá spoznať. Ja som bola vo vnútrozemí, v meste zvanom Bukaramanga. Každý mesiac dom sa snažila ísť do iného mesta, celkom v pohode mi na to vychádzali peniaze z výplaty. Navštívila som Bogotu, Manizales, zónu kde sa pestuje najlepšia káva na svete. Bola som na karibskom pobreží v Cartagene, Santa Marte, národnom parku Tayrona. Vyliezla som 5000 sopku, zažila som 5 hodinový výlet na koňoch… Jednoducho nádherná krajina na cestovanie.

Čo bol pre mňa najväčší šok?

V podstate som bola dosť pripravená, lebo som si veľa o Kolumbii načítala. Vedela som, že doprava asi nebude fungovať ako u nás. O niečom ako IDOS môžete snívať. Pamätám si prvý deň, keď som mala ísť do práce a nevedela som, ktorý autobus si stopnúť. Niečo ako systém zastávok moc neexistuje, čiže človek zamáva a autobus vám zastaví. Neviete kam ktorý autobus ide, treba sa veľa pýtať. Keď nehovoríte po španielsky ani slovo, tak je to zo začiatku veľmi ťažké.

Na čo nikdy nezabudnem?

Kolumbijčania sú veľmi pohostinní. Nikdy nezabudnem, ako sme s jedným kamarátom cestovali z jedného miesta navštíviť jeho starého kamoša do iného mesta. Dorazili sme k jeho domu, ale on tam ešte nebol, že vraj príde až o pár hodín. To však vôbec nebránilo jeho rodine pozvať nás ďalej, dali nám najesť, ubytovali nás a výborne sa o nás postarali.

Akí sú obyvatelia Kolumbie?

Kolumbijčania sú úžasní ľudia. Vždy mi to hovorili kamaráti, ktorí túto krajinu navštívili, a musela som uznať, že mali pravdu. Kolumbijčania majú napríklad skvelý zmysel pre humor, ktorý mi je veľmi blízky. Sú to veľkí patrioti, ale takým zdravým spôsobom.

Ako prebiehal môj bežný deň?

Vstávala som dosť skoro – už o piatej, lebo v Kolumbii sa vstáva príšerne skoro. Myslím si, že je to kvôli tomu, aby využili deň, keďže sa rozvidnieva už o 6 ráno a stmieva sa o 6 večer po celý rok. Vyučovanie nám začínalo o 7 ráno (aj pre tie najmenšie deti). Tam som bola niektoré dni do tretej popoludní, niekedy do piatej. Po ceste domov som si občas išla nakúpiť potraviny apod. alebo si s nejakým kamošom sadnúť na pivko. Mala som šťastie, lebo som bývala v blízkosti velikánskeho parku, takže som tam mohla chodiť behávať a takisto iba pár minút pešo od univerzitného športového campusu, kam som chodila do posilky, na squash alebo na capoeiru. Predtým alebo potom som skypovala s rodinou, checkovala emaily, alebo len tak kecala s kamošmi odtiaľ, s domácou apod. občas čítala… Vcelku pohodka a balance.

Kde som si našla kamošov?

Najprv som sa hlavne kamarátila s „aiesecármi“, ktorí vedeli anglicky. Neskôr keď už som vedela po španielsky, tak som sa dokázala celkom spriateliť aj s kolegami učiteľmi. Ďalších kamarátov som mala z univerzity. S nimi som chodila na tanečné krúžky alebo na capoeiru.

Ako som sa dohovorila s miestnymi?

Zo začiatku veľmi ťažko. Samozrejme! :-D Veď som bola v krajine, kde ľudia až tak nevedia po anglicky a ja som po španielsky nevedela skoro ani zaťať. Bolo to brutálne nevedieť si kúpiť mlieko, nevedieť sa spýtať, či ma tento autobus odvezie tam kam chcem ísť. A to je na takej praxi to najlepšie. Vyskúšať si samého seba, vedieť ako si poradíte v takýchto životných situáciách… Som za to strašne vďačná!

Aké je miestne jedlo?

Mne veľmi chutilo. :-D Vôbec nie pálivé (to si veľa ľudí myslí). Jedia vždy polievky, dosť veľa zeleniny. Majú veľa polievok, ktoré pripomínajú náš guláš – nie práve ingredienciami, skorej mám na mysli to, že je tam všetko možné! :-D Ďalej sa je stále mäso, vegetariáni by to tu mali asi ťažšie, je sa hlavne hovädzie a kuracie. K prílohám často ryža, cestoviny, zemiaky a hlavne ich náhrada – yuka. Typické sú placky z kukuričnej múky zvané „arepa“ ktoré sa jedia namiesto chleba k vajíčkam miešaným na ráno. A ďalej niečo ako piroh ktorý sa volá „empanada“ a je to plnené rôznymi zmesami. Doma mi teraz najviac chýba maracuya, papaya, avokádo apod.

Link na moj blog je: http://meniaexplorestheworld.blogspot.com

více informací o stážích na http://brno.aiesec.cz/

Redakce