COLOURS OF OSTRAVA: AJ ZÁBAVA, AJ NUDA.

Tešil som sa na tieto dni, veď to bol festival po dlhej dobe, avšak celý festival bol poznačený čudnou, ťažko opísateľnou atmosférou. Po veľkom očakávaní prišla istá forma dezilúzie. Cítil som z návštevníkov vypätosť a nervozitu. Boli dosť často znudení, postávajúci navôkol alebo iba sa prechádzajúc a presúvajúc sa po celom areáli, ktorí hlavne jedli a pili.

No začneme poporiadku. Obrovský, roztiahnutý areál a priestory festivalu  starých ostravských Vítkovíc boli a sú doslova brutálne. Veľmi sa mi páčilo, ako sa organizátori pohrali s farebným svetlom celého areálu, a tak dali vyniknúť rôznym detailom starej industriálnej architektúry. Pripomínalo mi to gigantický železný „prales“, ktorý nás obklopoval. No tento betónový „prales“ je objekt pokrytý štrkom a prachom, ktorý bol občas nepríjemný, šťastie, že sa tam nachádzalo aspoň  malý kúsok trávnatej plochy, lenže sandáliky a ľahká obuv asi nepatria do tohto prostredia.

Hudobná stránka celého festivalu bola podivná. Som zvyknutý ísť na festival, kde nepoznáš veľa mien, veď je to možnosť poznať aj nových interpretov a novú hudbu. Lenže počas dňa, títo pre mňa noví hudobníci, ktorých hudba pri prechádzaní, hľadaní a „krúžení“ po stageoch vyvolávala vo mne pocit obyčajného folkového festivalu. Na každom kroku bolo počuť podobné melódie, gitary alebo balkánske rytmy. Pesničky, pesničky a pesničky. Nechcem to zovšeobecňovať alebo odsudzovať,  veď niektorým sa taká hudba páči, no nie je to moja šálka kávy. Bola to jednoducho nuda!  Zábavu a pohodu sme radšej trávili v Semtex ping-pong chill-out zone, kde sa vo veľkom hral pingpong a „rodinné turnaje“. Festivalový ľudia tu oddychovali  v gaučoch, pili drinky s pohodovou elektronickou hudbou. Takéto oddychové zóny boli veľmi užitočné a fajn, ako napríklad bazén či čajovňa.

Vráťme sa ale k hudbe a k večerným hlavným koncertom headlinerov, ktorí vlastne „zachránili“ festivalové dni. Spevák Damien Rice vystúpil sám s gitarou v piatok večer na hlavnom pódiu. Spieval síce krásne, ale jeho skladby v nás vyvolávali depresiu a smútok. Po ňom nasledovalo vystúpenie Bonobo, čo bolo jednoducho elektronicko-inštrumentálnym obohatením celého večera. Spevák Woodkid, ktorého koncert, opäť na hlavnom pódiu, mal tak silnú teatrálnu atmosféru, že všetci sa museli oddávať silným, tvrdým beatom bicích, bubnov a jeho mimoriadnemu hlasu. Konečne koncert, ktorý bol naozaj koncertom! V sobotu večer priamo pod vysokou pecou odohrala výborný koncert kapela Submotion Orchestra, ktorej hudba má neskutočné vibrácie, emócie vychádzajúce z obdivuhodného speváčkinho hlasu. Po nich nasledoval  veľmi očakávaný koncert The Knife, ktorý začal po dlhom vyburcovávaní publika bradatým severským chlapíkom v zlatých elasťákoch, mal svoje špecifikum im vlastné. Kto ich nepozná, mohol mať pocit, že svoj koncert nezvládli, ale verím tomu, že to bol ich zámer. Trochu ma mrzelo, že neodohrali celý koncert na svojich nástrojoch. Ich show a performance tvorili najmä tanečníci a tanec. Totálne nás dostali, tancovali sme o život. Veď bolo našim hudobným snom ich počuť live. Hneď nato hrali na vedľajšom pódiu skupina The XX, ktorých muzička po koncerte The Knife bola veľmi príjemná a oddychová. Koncert a hudba švajčiarskeho hudobníka Micha Gerbera v aule Gong bola celkom počúvateľná, no pri nečakanom nástupe speváčky s tuctovým hlasom sa zmenil opäť v nudu. Mimochodom, keď ste chceli zájsť na koncert do Gongu, tak ste si museli rezervovať lístok, čo je vlastne pochopiteľné, keďže aula má obmedzenú kapacitu, avšak problém bol ten, že ste si museli ešte k tomu priplatiť vstupné 50 korún, aj keď to bol koncert v rámci festivalu, za ktorý ste si už lístok predsa kúpili! Ešteže som si kúpil svoj vlastný plastový pohár (ktoré mimoriadne pomohli s problémom s obrovským neporiadkom v areáli) v tejto hodnote ako zálohu a bola to akási výmena za tento vstup. Lenže čo ak by som chcel ísť na všetky koncerty a program konajúci sa v Gongu? Zaplatil by som si ďalších 650 korún? Alebo si náhodne počkal pred predstavením, či nebude zadarmo nejaký ten lístok. Nepáčilo sa mi, že koniec festivalového večera skončil o druhej v noci. Zábava a party v oddychovej ping-pong zóne v plnom prúde a zrazu koniec. Všetci sme museli odísť, nasilu. Všetci sa museli odobrať buď spať alebo ísť do centra, kde vlastne žiadny program festivalu nepokračoval.  Ale čo už, ja som rád, že som festival tých pár dni strávil so správnymi ľuďmi.

Chápem, že organizátori nemajú ľahké skoordinovať tak veľký festival, skúšajú v podstate nový, trocha aj nebezpečný priestor starých ostravských Vítkovíc. Hľadajú nové možnosti tohto priestoru. Odstrániť ešte zbytočné maličkosti, ktoré sa nám stávali počas festivalu (napríklad anabáza s plastovými fľašami pri vstupe, kedy ste mohli mať pollitrovú fľašu, ale litrovú už nie!) a zamerať sa  viac na elektronicko-inštrumentálnu alternatívnu hudobnú scénu, môže festival byť zaujímavejší.

Lukáš Kovačik

som študent Fakulty umění Ostravské univerzity v ateliéru MalbaDvě pod vedením Františka Kowolowského.