Normal – dle Idnes.cz: „Nejočekávanější film roku“

Príbeh a postavy? Možno.

Dejová línia je veľmi slabá, ide o adaptáciu divadelnej hry a je to veľmi cítiť. Prakticky sledujeme výčet obetí Petra Kurtena a jeho výpoveď obhajcovi, ktorý sa snaží dokázať, že jeho klient je duševne chorý. Mladý Wehner vidí v prípade, ktorý otriasol Nemeckom 30. rokov veľkú výzvu a možnosť kariérne sa blysnúť. Zamotáva sa ale do spleti obetí a z jeho životného prípadu sa zrazu stáva boj so sebou samým, kedy je nútený pochybovať o absolútnych pravdách vo svojom živote – rodičoch a práve. Pre mňa osobne najzaujímavejší pohľad. Nikomu to nehovorte, bude to asi tým, že sama študujem právo. Právnik s Kurtenom strávi v jeho cele niekoľko hodín, počas ktorých sa mu dostáva náležitého opisu zverstiev. Tu sa natíska najdôležitejšia otázka. Rodia sa beštie? Alebo ich vytvára naša spoločnosť? A čo je vlastne normálne? Priznám sa, že neviem, pretože film mi odpoveď nedal a samotný motív vyšumel do prázdna.

Herci? Rozhodne nie.

Obsadenie sa podarilo. Kňažko je dostatočne uhladený a zároveň démonický. Inšpiráciu pre Kurtena hľadal u Hopkinsa a s Mlčaním jahniatok má toho Normal spoločného dosť, každopádne, konšpirácie o vykrádaní sa mi zdajú pritiahnuté za vlasy. Zdatne mu sekundoval Gajdoš a svoj part uhrala rovnako dobre aj Havlová, ktorej návrat na plátno bol vo veľkom štýle, rozhodne aj preto, že kamera jej veľmi lichotila. Nemôžem sa ale zbaviť pocitu, že herectva som si veľmi neužila. Áno, Havlová má srdcervúci výraz pri tom, ako objíma stenu a Gajdoš sedí nad fotkami obetí a tvári sa zdrtene, ale herecky nijak zvlášť vyčerpávajúce.

Tak potom, kamera? Bože chráň!

Skvelá, skvelá, skvelá. Každý jeden záber natočený precízne a s nápadom a aj samotné zasadenie do 30. rokov 20. storočia pôsobí autenticky. Klobúk dole, vizuál na jednotku.

Réžia!

Ševčík mi ponúkol pár krásne natočených obrázkov, ktoré sa mi v hlave nedokázali spojiť do kompaktného celku, a to sa naozaj snažím. Režisér neudržal na uzde svoju posadnutosť dokonalými zábermi na úkor príbehu a diváka samotného. Nielen toho komerčného, ale dovolím si tvrdiť, že aj náročnejšieho.

Neprekvapilo by ma, ak by som bola označená za ignorantku, ktorej uchádza to podstatné. A práve to je problém Normalu. Na to podstatné sa vo filme zabudlo, chýbala myšlienka. Zjavne s režisérom nie sme na rovnakej vlne a výpovedná hodnota filmu v mojich očiach zostáva na nule. Normal sa nechal pohltiť sebou samým. Nie je prvý a rozhodne nie je posledný, ale je to škoda.

Redakce