Estetické myslenie alebo anestetika a obrana proti nej

Čo je estetické myslenie? Estetické myslenie spočíva v tom, že fenomén estetického je vždy zároveň kritické voči sebe samému. Estetická senzibilita je vnútorným aparátom svojej sebakritiky. Je schopná spozorovať svoje chúťky, aj svoje hranice, všíma si, kde by najradšej zotrvala sama pri sebe a pred čím by najradšej ušla, skryla sa. Vždy má na pamäti hranice príjemného a vnímateľného, pozitívneho a negatívneho. Vie postrehnúť krásu vo veciach, ktoré nás obklopujú a dať pozor na to čo je prostriedkom manipulácie a sugescie. Esteticky myslieť znamená pozerať sa na skutočnosť, či už umeleckú či mimoumeleckú, „inými očami“, otvorenosťou zmyslov pre nové významy, pre štruktúru myšlienky a uchopiť akési nahliadnutie na esencie fenoménov bytia a jeho znakov. Wolfgang Welsch, nemecký estetik a teoretik postmoderny, ktorého myšlienky vyslovené v osemdesiatych rokoch, aj po uplynutí už viac ako dvadsiatich rokov sú stále aktuálne a platné, bez ohľadu nato ako sa samotné umenie a digitalizácia sveta zmenila, terminologicky rozlišuje „zmyslové vnímanie“ a „vnímanie zmyslu“. Kde prvé je podľa Welscha „relatívne triviálne, druhé náročné a dôležité“. Takéto myslenie má rôzne stupne a roviny pohybu od vnímania cez imagináciu, abstrahovanie až po samotnú reflexiu zmyslu.  Avšak naproti estetiky a estetického myslenia stojí pojem anestetiky, ktorý označuje taký stav, kde je zrušená základná schopnosť pociťovať. Kým estetika stupňuje pociťovanie a vnímanie, anestetika spôsobuje necitlivosť. Anestetika sa nám vrýva do našich hláv, cez naše zmysly a ruší vlastne všetko čo zmysly filtrujú, ostane iba akýsi „tranz“ či „hypnóza“ bez pocitu. Nie je to však až tak vo filozofii, ako v medicíne: pomocou anestézie sa vypína schopnosť pociťovať s dôsledkom straty vyššieho, poznávajúceho vnímania. Anestetika problematizuje základnú vrstvu estetického – jeho podmienku a hranicu príjemného a vnímateľného, postrehnúť hlbší zmysel. Od útrap zo súčasných problémoch ľudstva a Zeme, či samotného života sme anestetizovaný a priam bombardovaný reklamou, médiami, marketingom, propagáciou výrobkov konzumu, politických názorov politických strán atď. Anestetika vystupuje akútne a nezvratne. Akútne tam kde sa odvrátenie pohľadu, odopretie vnucujúceho sa vnemu stalo takmer podmienkou seba-zachovania. Napríklad v prípade mnohých súčasných spoločenských fenoménov, ktoré sú neznesiteľné a ktorými sme obklopený v dnešnej masovej spoločnosti. Reči a prejavy politikov ich správanie a konanie voči nám, stavy nášho prostredia, dediny a mesta, rozličné sociálne pomery možno pretrpieť len ignorovaním, nevšímavosťou, či priam obrnením sa pred nimi. Dôsledkom toho vznikajú skládky táranín, ktorého odpad patrí do šrotu, kde by mohli byť recyklované na tie správne a dobré, no takýto utopizmus neexistuje.

V súčasnom vizuálnom priestore nastala enormná explózia estetiky a estetického, nastala doba estetizácie všetkého okolo nás. Avšak práve táto enormná estetizácia vonkajšej reality sa prevracia na monumentálnu anestetizáciu. Cestou nášho konzumného správania, od billboardových panelov, svetelných reklám, obrazov a médiám rôzneho druhu, cez individuálny výzor a „style“, až k urbanizácii, kde neustále prebieha postmoderné „facelifting“ našich metropol, osobitne ich nákupných zón a nákupných centier megalomanskými stavbami. Celá „kúlturna spoločnosť“ tak prechádza k úžasnej estetizácii a to takej, ktorá zvyšuje konzum a masovosť. Ibaže na konci, po tomto všetkom „vkusnom“ vzrušení a úspešnej inscenácii, vzniká opäť len jednotvárnosť. Ukazuje sa ako prázdna, otravná a postupom času neznesiteľná. Práve tento stav je dôsledok anestetizácie. Súčasný priestor sa chová charakterom „čím viac estetiky tým viac anestetiky“. K tejto desenzibilizácii, straty pociťovania, pristupuje teraz na psychickej úrovni stimulácia ktorá smeruje k neprestajne novej vzrušenosti, naladenosti na takéto vnímanie resp. nevnímanie prostredníctvom drobných udalostí alebo neudalostí. Neustála estetická animácia a simulácia prebieha ako narkóza, a to ako opojenie aj ako otupenosť. Najväčšmi sa to týka anestetizácie prostredníctvom mediálnej skutočnosti. Mám pocit, že ľudia čoraz viac strácajú kontakt a cit k tej kedysi autentickej – konkrétnej. Práve preto je dôležité a nutné sa v súčasnosti obrátiť na estetické myslenie v pravom zmysle slova, nakoľko logické myslenie počítača tu, v tejto dobe nestačí. Obrazy na úrovni anestetiky, číhajú na nás z každej strany. Celá skutočnosť sa konštituuje cez procesy vnímania, predovšetkým cez procesy mediálneho vnímania. Reklamy, seriály, filmy zrak ohromujúce svojimi trikmi a pátosom premietané v súčasných multikinách v 3D, a dnes už dokonca aj 4D formáte, alebo dimenzií?, digitálny prenos, zriaďovanie satelitnej televízie, ktorej kód sa prenáša na správanie ľudí v zmysle úplného splynutia alebo naopak flegmatizmu. Výsledok je aj tak rovnaký – prenikanie falošných, zastretých a zdvojnásobených pseudopocitov do reality so skúsenosťou manipulácie, najmä vo fenoméne reklamy. No kto by už nebol „zhypnotizovaný“, alebo skôr otrávený ako následok toho, keď sa počas vysielania, ktoré je prerušené asi stokrát, musíme pozerať na nezastaviteľný blok dotieravých reklám, ktoré sa objavujú stále viac aj v internetových videách. Ale pravdepodobne nemáme na výber, keďže reklama je nástroj biznisu. Pri tejto medializácii každodennosť čoraz viac podlieha mediálnym zákonom. Vystavuje sa predpokladom, ktoré sú špecifické pre televíziu, ako je obraznosť, rýchly strih, rytmické striedanie sekvencií, kde už aj život len tak kmitá v objektíve či navíjaní filmového pásu. Tento stav spätne vplýva na organizáciu samotnej reality. Mnohé reálne udalosti sa dnes inscenujú so zreteľom na ich mediálnu prezentovateľnosť. Platí to o protestných akciách rovnako ako o kultúrnych podujatiach (či už kvalitných alebo nie) a niečo podobné možno spozorovať aj v sebautváraní osobnosti. Keďže formovanie osobnosti sa v postmodernom svete deje väčšinou na základe vzorov, stretávame sa čoraz viac s „postavami“, ktoré sú poznačené mediálnymi  typmi – prezentácia smotánky, určovanie módy celebritami a ukazovanie ich úspechu a bohatstva. Tendencia je totiž taká, že skutočnosť stráca na naliehavosti, závažnosti a záväznosti. Čoraz viac sa chápe ako ľahká, premenlivá, posúvateľná. Skutočnosť sa stáva virtuálnou konštrukciou. No ak budeme schopní odolať anestetizácií mediálneho a virtuálneho sveta, ale absolútne ho nezavrhnúť a ho využívať v pozitívnom význame, budeme tak schopní autoreflexie a budeme sa vedieť pohybovať po viacerých stranách, čiže budeme vedieť, že ten pravý, reálny prírodný svet je tu stále.

Lukáš Kovačik

som študent Fakulty umění Ostravské univerzity v ateliéru MalbaDvě pod vedením Františka Kowolowského.